Vstupná brána do obce Radobica je už od nepamäti familiárne nazývaná Hruštičkou, podľa mohutnej planej hrušky, ktorej vek už nedokážu určiť ani tí najstarší občania Radobice. Ale vraj tu stála už v roku 1919. Tento symbol dlhovekosti a húževnatosti odoláva roky nielen nepriazni počasia, ale prežil bez úhony aj obdobie, keď v jeho blízkosti bolo zriadené miestne smetisko.Vďaka pomerne neúrodnej pôde v tejto časti obce boli v minulosti v záhradách vysadené hlavne ovocné stromy, prím hrali hlavne hrušky, ktoré bohato rodili takmer každý rok, nezávisle od úrody na iných druhoch ovocných stromov. V minulosti  bola široko-ďaleko povestná pálenka z týchto hrušiek. V súčasnosti už v záhradách zostalo zo spomínaných stromov iba zopár jedincov nahlodaných zubom času.

Ona sa však ako osirelý mohykán, rokmi nemeniaci svoj vzhľad, týči pri vstupe do obce. Víta svojich každodenných okoloidúcich, aj po rokoch navrátivších sa rodákov. Pohľad na ňu pripomína mnohým generáciám činnosti, ktoré robili v minulosti ako deti v príjemnej tôni jej konárov. Od detských hier, pasenia kráv či kôz, kosenia, hrania kariet, tajného fajčenia prvých cigariet až po prvé bozky. Nezlomilo ju ani obdobie, keď si ľudia urobili v jej blízkosti obecné smetisko. Korienok má asi dobrý, pretože dokáže žiť v súzvuku aj s nikdy neutíchajúcimi vetrami v tejto časti obce. Jej kondícia, zdravotný stav i vzhľad sú už dlhé desaťročia takmer nemenné. Aj vďaka tomu, že ako plánka nikdy neposkytovala pre ľudí chutné plody. Deti nikdy nemali dôvod škriabať sa po jej konároch za sladkými hruškami, dospelí ju nemali dôvod opilovať a tvarovať na svoj obraz. Proste samorast. Tak jej je dobre. Nepotrebuje žiadny lifting ani peeling. Každodenne odprevádza ľudí do práce či do školy. Niekoľko desiatok radobických generácií sa už popri nej vymenilo. Vyrástlo, dospelo, či odišlo do našich spomienok. Iba ona tu stojí ako nemý svedok, uchovávajúci vo svojej korune spomienky. Ešte keby tak rozprávať vedela, tá naša „hruštička radobická“.

Genéza vývoja Parku Hruštička
V osemdesiatych rokoch minulého storočia (počas obdobia starostovania Antona Franca) bol priestor čiastočne zrekultivovaný a vysadený novými stromami – lipami a borovicami.
Postupne sa však tento priestor stal zanedbaným a hromadili sa tu nelegálne skládky odpadu. V rokoch 2011 a 2012 bol hŕstkou nadšencov vyčistený, upravený a doplneno nové dreviny. Vďaka podpore komunitnej nadácie City Bank a miestnemu občianskemu
združeniu Zorica bolo toto miesto doplnené a osadené novými lavičkami, odpadkovými košmi a ďalšími novými drevinami. Následne v lete 2012 bol park slávnostne otvorený vtedajším starostom obce PhDr. Stanislavom Bartošom, CSc., za speváckej asistencie folklórneho súboru Bukovinka a početnej účasti miestnych občanov. Park Hruštička je využívaný na rôzne voľnočasové aktivity. V roku 2020 boli lavičky čiastočne rekonštruované, keď pôvodné drevené dosky lavičiek boli nahradené prvkami z recyklovaných plastov.
V rámci cezhraničného projektu realizovaného s Dobrovolným svazkom obcí Mikroregionu Valašskomeziříčsko- Kelečsko, do parku v roku 2023 pribudol altánok, ohnisko a stojan na bicykle.

Ako poslednú atrakciu v roku 2022 pridal opäť Dobrovoľný hasičský zbor Radobica 5 metrov dlhý rebrík do neba, z ktorého je výhľad na miestnu krajinu ešte krajší. V roku 2023 sa obec zapojila do cezhraničného projektu, vďaka ktorému môžete čítať z tejto tabule a posedieť si v altánku.

Presídľovaním obyvateľov do miest a následným klesaním počtu detí došlo neskôr k ukončeniu vyučovania. Objekt školy bol využívaný pre komerčné priemyselné účely a neskôr bol odpredaný do súkromných rúk. Do roku 2020 slúžil ako turistická ubytovňa.

V časti cerová sa nachádzajú tri kaplnky. Historicky prvá bola postavená kaplnka vedľa tejto informačnej tabule. Druhú, na konci cesty smerom na osadu Glendeje postavil pán Ján Tomáš po svojom návrate z Talianskeho frontu.

Tretia kaplnka sa nachádza v časti Banská.

V údolí pri potoku Vlásočnica,v časti Cerová bol v roku 1820 pre potreby celej obce Radobica postavený vodný mlyn na primitívnom princípe. V roku 1914 mlyn prevzal do nájmu Ján Kacina /nar. 9.3.1868 – 1927/ s manželkou a synom Karolom, ktorí v obytnej časti mlyna aj bývali. Z dôvodu nedostatku prítoku vody do mlyna bol po ich príchode mlyn poháňaný aj pomocným dieselovým motorom. Syn Karol Kacina, /nar. 21.1.1904 – 26.3.1998/ ktorý sa v tomto mlyne i vyučil za mlynára postupne prevzal vedenie mlyna a tento mlyn v rokoch cca 1930-1935 zrekonštruoval a zmodernizoval. Pre efektívnu modernizáciu mlynár vyhľadal dnes neznámeho technického projektanta v Čechách, ktorý navrhol celkovú modernizáciu. Mlynár Karol Kacina zrealizoval celú rekonštrukciu, ktorá pozostávala zo stavebných úprav, rozšírenia prítokového koryta pre zásobu vody, zabudovania modernej Francisovej Turbíny, ktorú dal zhotoviť v Českej republike a namontovania nových strojov na spracovanie obilia. Modernizáciou mlyna bol získaný väčší výkon, ktorý mlynár zúročil zabudovaním dvoch veľkých dynám na jednosmerný prúd. Postavením jednoduchých elektrických rozvodov zabezpečil tak svetelný prúd pre miestnych občanov, ktorý každoročne pomáhali pri údržbe vodného náhonu. Pre širšie využitie turbíny, dobudoval k pohonu turbíny i mechanickú pílu na pílenie guľatiny, ktorú využíval v hluchom období. Mlyn slúžil predovšetkým pre občanov Radobica-Cerová, ale i občanov susednej obce Veľké Pole, ktorí svojim bydliskom spádovali bližšie k mlynu. Mlynár platil obci prenájom za mlyn a obec z toho hradila plat predstaviteľa osady Cerová, ktorý mal v tom čase funkciu podobnú starostovi. V roku 1937 živnostník Karol Kacina popri vedení mlyna postavil v blízkosti aj Veľkú pílu na guľatinu – gáter. Gáter fungoval na parný pohon s využitím pilín ako odpadu pri pílení. K prevádzkovaniu gátra i parného kotla mal odbornú spôsobilosť vydanú príslušnými úradmi. Píla slúžila ako výrobný prostriedok, kde boli zamestnaní aj miestny občania. Počas II. svetovej vojny a prechodom frontu na Hornej Nitre nezostala ani lokalita Mlyna a Gátra bez povšimnutia. Blízkosť objektov popri hlavnej ceste spôsobilo rušnosť prechodu Nemeckých okupačných i oslobodzovacích vojsk. Najväčšou udalosťou v tomto období bolo krátkodobé táborenie pri objekte gátra a na priľahlých lúkach Rumunskej brigády s generálnym štábom priamo v rodinnom dome Karola Kacinu. Z rozprávania pamätníkov mali títo vojaci brániť postupu Nemeckých vojsk. Najväčším nešťastím , ktoré postihlo samotný dom a gáter bolo odstreľovanie delostreleckými granátmi Nemeckými vojskami z neďalekej osady Rudica s cieľom zneškodniť Rumunské vojská. Granáty narušili opevnenie domu a zabili Rumunského generála ako i ďalších vojakov. Značne bol poškodený i samotný gáter a jeho parný pohon. Ukončením prechodu frontu bol gáter opäť opravený a uvedený do činnosti. Jeho funkcia ako i funkcia mlyna netrvala však dlho. Ukončením II.sv. vojny a príchodom nového politického režimu bola v rokoch 1955-1958 funkcia mlyna i gátra pozastavená a prevádzkovanie zakázané. Postupným znárodňovaním boli stroje štátom demontované a odvezené. Pozostatkom tejto doby sa zachovali iba kamenné základy mlyna , ktoré boli využité pod stavbu drevo domu a za nimi sú pozostatky vodného koryta s betónovým vyústením , ktoré môžete vidieť popri ceste na Cerovú.